V živote každého z nás sú miesta, situácie a ľudia, ktoré nás do určitej miery definujú. Mnohé z nich sú nám dané, mnohé si osvojíme z podstaty našej osobnosti a niektoré nám iba tak spadnú do naručia a chytia nás za srdce ani sami nevieme prečo. Obdobím, v ktorom majú na nás tieto fakty najväčší vplyv je bezpochyby detstvo.
Som ročník „84“ a tiež ako väčšina z vás tvrdím, že moje detstvo bolo to najkrajšie. Fungovanie hudobnej skupiny Elán som totiž zachytil v tom najlepšom čase . . . Jednou z prvých najobľúbenejších piesni, ktoré som oduševnene vyspevoval môjmu veľmi vnímavému publiku (otec, mama a kazeťák, ktorý všetko to divadlo zaznamenával), bola pieseň Zaľúbil sa chlapec . . . Neskôr moju žiacku knižku a lavicu, v ktorej som 9 rokov sedával zdobil „bubák“ (známe logo kapely). A keď som futbalovú loptu vymenil za gitaru a klávesy, boli to opäť piesne Elánu, ktoré mi otvorili bránu do môjho hudobného sveta. Hudba a texty skupiny Elán sa tak stali neodmysliteľnou súčasťou toho, čo tvorilo moje detstvo. Keďže som ho prežil v malom mestečku nemal som tú možnosť vidieť svojich obľúbencov na živo, no vedel som, že raz sa to zmení . . .
Už takmer 10 rokov žijem vo svete, kde zájsť si na koncert svojich niekdajších hviezd nie je žiaden problém. No ešte stále som tak neurobil. A aj keď som už hudobne kdesi inde, veľmi rád by som sa aspoň na chvíľu vrátil späť. No mám dlhodobo nielen pocit, že sa to už nedá . . .
A prečo je to tak ?
Chalani z Elánu sa vydržali roky, víťazne „pretláčať so životom“ a to s leskom, ktorý im už nik nevezme. No aj v kapele, ktorej komerčný úspech v polovici 80tych rokoch nemal v našich zemepisných šírkach obdobu musel prísť ZLOM. Staronové trio Ráž, Baláž, Patejdl nepochovala klesajúca popularita, ale Jožova nehoda z júna 1999. A aj keď sa Elánisti po dlhom Rážovom zotavení pokúsili o návrat už nikdy to nebolo ono . . .
Megakoncert na Pražskej letnej, na ktorý sa prišlo pozrieť viac ľudí než na Madonu či Rolling Stones mohol byť tou najlepšou rozlúčkou veľkých muzikantov, vo veľkom štýle . . .
No opak bol pravdou. A tak, ako si paradoxne „Rabakou“ nepomohli na sklonku rokov 80tych, ani toto vystúpenie už nevzkriesilo upadajúcu slávu.
A čo je najhoršie, je to, že v posledných rokoch má tento „Zvláštny smútok víťazov“ formu, nad ktorou krúti nejeden oddaný fanúšik . . .
„Čo bolo bolo, teraz skúsme nájsť, to podstatné, to čo je v nás“ spieva Jožo Ráž, v jednej z najlepších piesni Elánu, no a mne sa ako fanúšikovi naskytá otázka: Čo bolo a je podstatou tejto legendy . . . ? Posledný sympatický hudobný počin siaha totiž až do roku 1998. No a od projektu Unplugged a následnej Rážovej nehode to s ním ide dolu vodou . . .
To čo kedysi partiu mladých nadšencov definovalo je dnes už zdá sa nenávratne preč. A zo svetových hudobných legiend (ako to o sebe sebavedomo tvrdia), sú dnes už len smiešne karikatúry toho na čo už zrejme nikdy nedorastú.
Elán už totiž dávno nevonia človečinou, ale smrdí tým, čo ho už roky pochováva . . .