Poznáte to zrejme všetci. Z času na čas nám naše cesty životom skrížia ľudia, ktorí nás nútia sa na chvíľu pozastaviť a zamyslieť. Postavičky, ktoré dennodenne stretávame nám veľakrát, aj keď len na chvíľu, dokážu o živote povedať viac, než čokoľvek či ktokoľvek iný. A niekedy sa tak aj na zdanlivo banálnu situáciu s odstupom času dívame celkom ináč.
Dnes som aj ja po dlhšom čase narazil na niečo také . . . Už hneď z rána ma z miery vyviedol jeden úsmev. Chlapík mal dávno po štyridsiatke. Bol to taký slovenský Danny Devito v montérkach a flanelovej košeli so smartfónom v rukách. No keď sa usmial, oblial ma studený pot, podobne ako Alžbetku v kultovej rozprávke Perinbaba, keď sa na ňu usmievala Zubatá. Tak zavčasu ráno a takéto niečo? No skromný vzrast, šibalská iskra v oku a k tomu úsmev č.2 ma hneď upokojili. Dominanta mužovej tváre pri úsmeve sa z potvory Zubatej pomaly menila na zle vymaľovaný zajačí chrup z detskej maľovanky . . .
Korene zrejme siahali do 90tych rokov. Z detstva mi v pamäti utkvelo viacero vecí, ktoré boli pre danú dobu príznačné, a s ktorými moje zmýšľanie ešte aj dnes z času na čas vedie nevinný chlapčenský boj. Jedným z nich boli aj zlaté zuby. Určite každý z vás pozná niekoho, kto sa tomuto trendu, jednoducho povedané, nevyhol. Mali ho strýkovia, dedkova protéza v pohári ba dokonca aj lupič z filmu Sám doma.
No dnes sa k tejto „mojej“ zbierke pridal ešte niekto ďalší. Spomínaný chlapík tiež disponoval touto „parádou“. Väčšina nadšencov zlatých zubov svoj „poklad“ prezieravo ukrývala niekde vzadu, v útrobách úst, kde len tak niekto nedovidí. No tento neznámy muž si tých svojich dvoch „parťákov“ struhol na výslnie hneď do prvého radu. Už už som sa ho chcel na tento nezvyčajný úkaz opýtať, no čosi ma pribrzdilo. Spozornel som. Pribrzdil. Zaradil spiatočku a čakal, čo sa bude diať. Tento zaujímavý kolorit nesmelých slnečných lúčov, prebúdzajúcich sa okolitých budov či dvoch zlatých zubov „smelého zajka“ mi zviazali jazyk. „Premôcť“ tento gordický uzol otázkou, ktorá poodhalí tajomstvo, neurazí a zároveň vnesie do danej situácie trocha nevtieravého vtipu bolo nemožné … Tajomný muž sa pred mojimi očami pomaly stráca a ja tu ostávam sám s otázkou, s ktorou sa ľudstvo pasuje už zrejme od nepamäti.
Prečo sa o niektorých veciach nehovorí? Sú nám skutočne cudzie a nepríjemné? Alebo niekde v kútiku duše v nás predsa len drieme šibalská detská zvedavosť po poznaní? Vážna ríša dospelých drží nad nami varovný prst a spolu „s tým, čo sa má“ sú akousi nezlomnou mocou, ktorá ľudskú dušu okráda o to, čo je pre ňu najpodstatnejšie …
Život nám každodenne ponúka šancu byť aj v takýchto prípadoch samým sebou a je len na nás kedy urobíme prvý krok. Ja som dnes pre ten svoj opäť nenašiel tu správnu dávku odhodlania … A čo vy ?