zdroj: internet
zdroj: internet
Hoci sme si museli na nový album Jarka Nohavicu pár rokov počkať, veruže sa to oplatilo. Tento známy český pesničkár sa svojím novým dielom akoby vrátil k svojmu „zlatému“ obdobiu, čím si nielen radoví, ale aj tí náročnejší poslucháči, prídu na svoje.
Album obsahuje štrnásť skladieb, ktoré sú popretkávané nielen udalosťami zo života bežných ľudí, ale aj samotného autora. Nekompromisným spôsobom nastavuje tejto dobe zrkadlo, ktorej sa nebojí vykričať pravdu rovno do očí a to poetikou toho najvyššieho levelu. „Po Nilu plují lodě, my na té kalné vodě plyneme zvolna s nimi dlouhými staletími.“ – Autor znechutený z dnešnej doby prichádza na to, že v minulosti tomu zrejme nebolo ináč. Že ľudstvo je už od pradávna posadnuté akýmsi „diablom“ ukrytým nie až tak hlboko v dušiach ľudí. A táto doba jeho „zmŕtvyvstaniu“ len pomáha . . . Človek zaneprázdnený zdanlivo dôležitými činnosťami si tak v zhone dní a týždňov, ktoré mu prelietajú rovno pred nosom, zabúda všímať to podstatné. – „Jezdec na koni spadl do výkopu, můj tep temně tepe monotónně v rytmu hip-hopu.“
„Zlo sedí v rohu pokoje v křesle před televizí a nikdo neví, kdo to je domácí, nebo cizí
Jsme to my, anebo to nejsme my“ . . . autor si v závere pochmúrneho, ale pravdivého úvodu (v podaní prvých troch skladieb) kladie otázku, ktorej odpoveďou je koniec koncov celý album . . .
V poradí štvrtá skladba U nás na severu síce vytrhne poslucháča z vážnej nálady, ktorú prvá trojica nastolila, no keď sa započúvate, určite vám neunikne, že Nohavicov veselý opis rodného kraja nesie v sebe patričnú dávku irónie. Že doma na severu je to ešte furt dva metry od maléru . . .
Doba, ktorú nám tento majster poetiky opisuje, nie je žiadna iná, než tá, v ktorej žijeme. No niekdy si bežný človek zavalený množstvom nezmyselných činností ani nestihne všimnúť, čo sa to v skutočnosti okolo neho deje.
„Slova jsou jak suché třísky do pecí škrtneš sirkou a už nelze utéci
Všude samý prach a bodláčí lidem to fakt jednou nestačí“
Keď bude poslucháč očakávať nejakú tu revoltu či aspoň nejaký náznak niečoho, čomu sa hovorí protestsong, na tomto albume ho nájde len veľmi zriedka v pár veršoch. Autor akoby si bol vedomý svojej bezmocnosti. S plynutím piesni upadá do beznádejí, kde s nemalou dávkou naivity, ale na druhej strane úprimne volá po svojich anjeloch. Po starých časoch, kedy by ešte situáciu vedel zachrániť „obyčajný“ telegram. Či miestami aj nahnevane po živote, ktorý nebude iba plytkou prechádzkou ulicami modernej doby.
„Zbloudilý koráb můj, na vlnách se kymácí a já zapomněl signál volací“
Nohavica v závere prichádza na to, že problémy jeho vzbloudilého korábu siahajú predsa len kdesi hlbšie – do minulosti, že to, čo nezjedol včera a predvčerom bude musieť dojesť dnes . . .
Že minulosti sa skrátka utiecť či ukryť nedá. Vždy si nás nájde a veľakrát možno v situácii, ktorá je nanajvýš nevhodná. Aj preto sa s ňou treba vysporiadať čo najskôr a to raz a navždy . . .
Jarek Nohavica to už urobil. A to spôsobom, za ktorý sme mu opäť všetci vďační. So skromnou partiou muzikantov sa na pár týždňov zavrel v hotelovej izbe číslo 309, a keď z nej vyšiel, držal v rukách svoje nové dielo, také, ktoré v roku 2012 v našich zemepisných šírkach len ťažko niečo prekoná.