Na sklonku minulého roka nás s kamarátom prepadla šebománia. Zapríčinila ju nápaditá mozaika o Bratislave v piatich knihách od doteraz neznámeho autora Juraja Šeba.
Hoci nie sme rodení Bratislavčania, stačilo pár rokov na to, aby nám toto mesto (ako sa hovorí) prirástlo k srdcu. Aj preto sme knižným novinkám „a lá šebo“, jednoducho nemohli odolať…
S knihami o Bratislave (hlavne tej starej) sa za posledné roky akoby vrece roztrhlo. K dobré známym a rokmi overeným rozprávačom Júliusovi Satinskému a Borisovi Filanovi sa postupne pridávali aj tí odbornejší a fundovanejší ako napr. E. Nižňanský, T. Berka či H.Gold.
„rozoznám červené víno od bieleho, dokážem prejaviť úctu k ženám a tvárim sa múdro, keď dôjde reč na staré dobré časy“
A tá aj došla. No už neostalo len pri múdrom sa tvárení. Za pomerne krátky čas (pár rokov) sa nám dostalo veľkej hojnosti v podobe titulov : Budovateľské 50te, Zlaté 60te, Normálne 70te, reálne 80te a slobodné 90te roky. Netrvalo dlho a tento „kronikár z ľudu“ predbehol nielen tých odbornejších, ale aj kolegov podobného pisateľského rázu Filana a Satinského. A ako je to možné, že sa z kníh za krátko stali bestsellery, a to s obsahom, na ktorý môže byť autor právom hrdý?
Dielo mapuje polstoročie v Bratislave očami obyčajného človeka. Vykresľuje známe i menej známe miesta, z ktorých mnohé, ako sa neskôr ukázalo, mali nemalý význam pri formovaní Bratislavy v období po 2. sv.vojne. Jednoduchosť, niekedy až prílišná úprimnosť a v nemalej miere aj samotné titulné strany kníh, sú zrejme Šebovými najsilnejšími „zbraňami“…
„Aj ja som chodieval do Rusoviec. Zo začiatku som len očumoval. Po čase som sa aj pridal. Bolo to fajn. Chýbala mi však sprcha. Najmä tá studená…“
vs.( Rusovecké jazero – nudapláž)
S jednoduchosťou a múdrosťou Foresta Gumpa sa už od útleho veku vyberá Juraj Šebo do ulíc svojho rodného mesta a to, čo vidí, počuje a zažije dá jednoducho na papier… No a potom, neskôr, o viac ako polstoročie akoby to len odniekiaľ vyťahoval. Kniha niekedy naozaj budí dojem akoby samotný autor túto svoju „kronikársku“ činnosť pripravoval už roky. Šebo akoby vedel koho stretnúť, kde sa odfotiť či jednoducho povedané kým byť. Lúči sa s marhuľovými sadmi (dnešná Petržalka) či s legendárnou Vydricou (Bratislavské podhradie). Vážne dobové fotografie Chruščova, Nixona či Mečiara strieda Rubiková kocka, žuvačka Pedro, známy Mončiči, či deti skákajúce gumu. Známe tváre striedajú tie zabudnuté a častým prekvapením sú naozaj rôznorodé rarity … Veľa úsmevu, vážnosti, splnených očakávaní aj noviniek. Aj takúto tvár nám prinášajú „šebové roky“.
Svojím nevtieravým, miestami trocha „gulášovým“ rozprávaním, vie autor hlavne pobaviť. Väčšine vtipného opisu časov minulých, však nechýba ani patričná dávka vážnosti, či množstvo zaujímavých informácii, ktorými určite nepohrdne ani intelektuálnejšie zameraný čitateľ.
Autorov guláš fotografii, faktov, osobných zážitkov no a predovšetkým zážitkov tej ktorej doby, je gulášom v dobrom slove zmysle … Knihy môžu poslúžiť ako príjemný relax, no tiež ako jeden z nenásilných a hlavne zábavnejších pohľadov do doby, ktorá kedysi vzbudzovala veľký rešpekt.
Priznám sa, že netuším kto, alebo čo nahnalo Juraja Šeba do pomyselnej „spisovateľskej kuchyne“. No koniec koncov je to jedno. Hlavné je to, že tu vznikla pätica kníh určitého rázu, ktorý tu tak trocha chýbal. Celé dielo je síce na míle vzdialené od erudovaných mapovačov histórie, no predsa ju mapuje. Je zrejme inšpirované už pár krát spomínanými rozprávačskými klasikmi, no svojská jednoduchosť nám našepkáva, že je to predsa len iná šálka kávy.
Ešte pred pár rokmi nespisovateľ Juraj Šebo, oddaný pracovník pošty z Devínskej Novej Vsi zrejme ani len netušil, ako svojím rozprávaním zasiahne, nielen slovenský knižný trh …