Až do mojich pätnástich rokoch som chcel byť futbalistom. A to takým, že s loptou som pomaly chodieval aj spávať. Náš útok bol postrachom všetkých brankárov, kde som ja po nahrávkach Moravčíka a Dubovského strieľal tie víťazné góly…Až do mojich pätnástich rokoch som chcel byť futbalistom. A to takým, že s loptou som pomaly chodieval aj spávať. Náš útok bol postrachom všetkých brankárov, kde som ja po nahrávkach Moravčíka a Dubovského strieľal tie víťazné góly…
Patrím do generácie detí deväťdesiatych rokov. Tých malých futbalových nadšencov, ktorí sa tešili z toho keď Roberto Baggio na MS prestrelil penaltu, či striedajúci Patrick Kluivert vyhral s Ajaxom Ligu majstrov.
No tí najlepší futbaloví majstri nebehali len V Ríme či Cíferi. V polovici deväťdesiatych rokoch konkurovali Ninja korytnačkám a Michaelovi Knightovi dosť vážne aj mená ako Eric Cantona, Ronaldo či Stoichkov. A ten náš futbalový „štadión“ za panelákom hosťoval výlučne tie najzvučnejšie…
Snom nejedného malého nadšenca bolo veľké finále na Nou Campe, ktorý rozhodne v poslednej chvíli práve on. No tento zápas ostal len snom … Z malých decák v gumených kopačkách a šuštiakovej súprave vyrástli mladí muži, ktorí vymenili topánky so štupľami za papuče a ihrisko za sedačku pred televízorom…
No veľkého futbalového turnaja sa predsa len niektorí dočkali.
Slovensku nakoniec k účasti na MS 2010 v JAR pomohol nešťastný poľský hráč a naša malá krajina sa na prahu dospelosti predsa len dočkala… Tímu sa začalo hovorievať Weissova družina, akoby kapitánom nebol jeden z hráčov, ale samotný tréner. No meno Vladimír Weiss po všetkých tých slovenských futbalových peripetiách za posledných dvadsať rokov začínalo byť celkom oprávnene dobrou značkou nášho futbalu. Začalo to výhrou s Petržalkou nad Glasgowom a Portom v Lige majstrov, pokračovalo víťaznými zápasmi nad Ruskom a Českom v kvalifikácii a zavŕšilo sa to nezabudnuteľným veľkým víťazstvom nad úradujúcimi majstrami sveta Talianskom na MS v JAR. No ako to zvykne bývať po víťazstvách prídu aj pády. A tých Wiessových päť minút slávy malo tiež svoj koniec. Po nezvládnutí kvalifikácie na nadchádzajúce majstrovstvá Európy, pár nemiestnych výpadkov namierených voči médiám a nakoniec aj prevalení sa trénerského platu bolo len otázkou času, kedy ostane stolička pod Weissom prázdna … Opäť jeden veľký krok vzad. Lenže, kto je vinným?
Aj keď dnes patrím už iba k občasným futbalovým fanúšikom, nie je mi až tak jedno, čo sa s kúskom môjho detstva deje…
Keď sa dnes pozriem na tie najväčšie „hviezdy“ terajšieho futbalového neba, vidím skôr manekýnov, nastajlovaných metrosexuálov otvárajúcich svoje obchody so športovým oblečením, či kozmetické značky nesúc mená tabuľky strelcov. Tú antickú podstatu športovej hry ako takej už stratil nielen futbal. A konštatovanie typu, že za to môže zlá doba, je už viac než trápne… No pravdou je to, že spomínaný futbal je len jeden z mnohých strojov na peniaze, ktorých táto doba vytvorila…
Nám však ostanú aspoň spomienky. A aj keď sa mi pri pohľade na známy pár minútový
záznam so zápasu s Talianskom tisnú slzy do očí, sú predsa len iné ako tie pri spomienke na Weissovo odstupné, na ktorom zväz ušetril 630 ¬tisíc eur (18, 9 mil. Sk) …
V jednej futbalovej pesničke sa spieva „zelená je tráva a futbal to je hra“ len škoda, že sa na to, že ide predovšetkým o hru, už zabudlo …