Salvador Dalí
Salvador Dalí
Rozprávkový svet má svojho Ali Babu. Hrdinu jánošíkovského typu, ktorý si po tom, čo v závere rozprávkovej klasiky nájdený poklad rozdá chudobným, odnáša svoju „desert rose“ presne tak, ako náš princ svoju Popelku.
Rozprávky ako také sprevádzajú ľudstvo snáď už od nepamäti. Už stáročia sú súčasťou nášho života, kde nám fiktívnymi príbehmi a svojským spôsobom rozprávajú o životoch ľudí, víťazstvách dobra nad zlom, láskou nad nenávisťou…
My sme v našej malej krajinke tiež verili na rozprávky. No po tzv. nežnej revolúcii k nám vtrhol duch postmoderny, a ten postupne urobil všetkému dobrému koniec. Začiatkom 90tych rokov sme ešte všetci naivne verili. Prišiel však čas, kedy Filmárik a Filmuška navždy zatiahli oponu a nadšenie pomaly opadlo…
Po všetkých tých mečiarovských, dzurindovských či ficovských „vládach“ nám v júni roku 2010 začalo svitať na lepšie časy.
Nová vláda kultivovanej profesorky mala ambície vniesť do slovenského politického diania čosi, čo mu od jeho počiatkov chýbalo. A tak sa alibizmus autokratickej filozofie „neoliberálov“, dogmatický konzervativizmus, obyčajná jednoduchosť a štyria mušketieri stretli v jednej „vláde“ so slovenskou alibabou a jej zbojníkmi.
Nová šéfka vlády mala byť zrejme akýmsi nositeľom hodnôt, ktorými strana naďalej kŕmila svoj ľud. Bývalé stranícke esá tak mali voľné pole pôsobnosti na svoje zbíjanie.
Smutný záver tohto krátkeho dielu z nekonečnej ságy o slovenskej politickej scéne nám iba potvrdil to, že dosluhujúca premiérka nemá s rozprávkovou postavičkou nič spoločné.
Nič, okrem ideálov.
To, že nám tu už niekoľko tisícročí vládne oligarchia ukrytá za všakovaké „izmy“ či „ice“ je zrejme pre niekoho tak neakceptovateľný fakt, že sa ho snaží radšej nevidieť.
Stará múdrosť hovorí: „hlavou múr neprerazíš“ a tá v modernejšej verzii len dodáva: „ani sa o to nepokúšaj, aj tak je to zbytočné“…
Tu už v konečnom dôsledku nejde o ideály, spravodlivosť či česť. Ide tu o niečo úplne iné… Keď však tomu uveríme a túto svoju vieru vykričíme do celého sveta, neklameme len ostatných. Klameme predovšetkým samých seba, a to presne tak, ako deti klamali svojho „Majkla“… Nakoniec nás bude súdiť naše svedomie. A to sa len tak nejakou modlitbou podviesť nedá ….
Zobúdzame sa do zasneženej krajiny a deň čo deň kráčame tou istou cestou za lepším zajtrajškom. Presne tak ako v minulosti. A hoci je tomu už viac než dvadsať rokov, ešte stále naivne veríme, že to raz príde…
Príde však to, že si takýmto „vyčkávaním“ na štart do života prepasieme ten skutočný… A potom, potom bude už neskoro. Bežať za slnkom, ktoré sa nám bude večer čo večer strácať rovno pred nosom, presne tak, ako sa nám teraz, stráca sám život ….