Založ si blog

Indický cestopis (časť 12. ) – Udaipur

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Pichola Lake. V pozadí City Palace

Keď som sa kedysi dávno dostal k hudbe 60tych rokov, bol to zlom. Prišlo to totiž v tom najdôležitejšom období a táto hudba mi definitívne pomohla pootvárať brány do sveta, o ktorom môžem teraz s istotou tvrdiť, že je môj … No mala prsty ešte aj v niečom inom.

Prvý krát som mal možnosť počuť zvuk nástroja, o ktorého existencii som dovtedy ani len netušil. Reč je o tradičnom indickom hudobnom nástroji, sitár. Ten čarovný zvuk, ma ako sa hovorí, chytil za srdce a čosi mi našepkával. Mal som zrazu pocit, že jeho reči rozumiem. Že to, čo mi ten čarokrásny hlas plný tajomstva hovorí mi je už dávno známe, a že som to už niekedy zažil. Moja snúbenica ma na to jednoduchú odpoveď. Hovorí, že som bol v minulom živote ind. Ja som ale vo vyslovovaní takýchto záverov predsa len trocha opatrnejší. Už roky som túžil spoznať sitár bližšie a veril som tomu, že sa tak raz stane. A veru stalo sa. A to v samotnom srdci jej domova.

 

Udaipur bolo posledným mestom, ktoré sme mali navštíviť pred odletom na juh. Aj keď vzdialenosť od Jodhpuru naznačovala, že absolvujeme opäť deň, ktorého podstatnú časť strávime v aute nakoniec tomu tak nebolo. Postaral sa o to Jain Temples v meste Ranakpur, ktorý doslova ležal na našej trase do mesta, ktorému sa hovorí aj „Benátky východu“.

 

Blížil sa čas obeda, boli sme na ceste už vyše tri hodiny, keď sa okolitá príroda začala meniť. Nehostinná Rajastanská púšť sa pomaly ale iste, premieňala na romantické pohoria pokryté bujnou vegetáciou. No a kdesi tam v srdci tých hôr sa nachádzal náš prvý dnešný cieľ, známy Jain Temples. História tohto chrámu siaha až do 15.storočia keď sa miestny podnikateľ rozhodol postaviť chrám priamo v náruči Aravallských hôr. Pre nás bol chrám opäť čímsi, čo sme doteraz nevideli. Svetlo a tiene ktoré vrhalo 1444 mramorových stĺpov, z ktorých žiaden nebol rovnaký vytváralo priam čarovnú atmosféru ako z rozprávky o Tisíc a Jednej noci. Toto rozprávkovo nás dokázalo tak príjemne naladiť, že ďalšie dve hodinky strávene v aute ubehli skôr než by sme boli čakali.

 

Keďže do najromantickejšieho mesta v Rajastane (ako sa o Udaipure zvykne hovorievať) prichádzame až podvečer, tak sme si to v našom guest house Lake Haveli namierili rovno na terasu s očakávaním, že si večeru budeme vychutnávať spolu s krásnym výhľadom na jazero Pichola. Zdalo sa, že všetko je tak ako má byť. Ubytovali sme sa z terasy hotela a pri západe slnka a masala čaji sme čakali na ďalší gurmánsky zážitok. Ten však ako si neprichádzal a neprichádzal. Keď  sme už vypili všetok čaj, pofotili čo sa dalo, skontrolovali lajky na facebooku a večera stále nie a nie prísť začali sme sa predsa len troška nervóznejšie hniezdiť.

 

„Prepáčte môžeme sa opýtať čo je s tým našim jedlom?“ premohlo nás to čakanie.

„Všetko je Ok. O chvíľu to bude,“ ubezpečil nás chlapík, ponúkajúc ďalšiu dávku masala čaju.

No keď nám aj druhý čajník ukázal svoje dno a naša večera aj po takmer hodine ešte stále nebola, pri našej ďalšej otázke, vyšiel čašník s pravdou von.

„Viete, stala sa taká vec, že sa nám minuli huby. Kolega ich šiel kúpiť a čoskoro by sa mal vrátiť. Potom bude večera za pár minút.“

U nás doma by nás také niečo asi poriadne naštvalo, no tu v Indii sme to zobrali s úsmevom. Veď tá večera nakoniec predsa len dorazila a nás táto absurdná situácia len obohatila o ďalší zážitok, na ktorý sa len tak nezabudne…

Bolo ráno 31. decembra a my sme sa v príjemnom letnom počasí vybrali na jednu z tých kratších prehliadok mesta. Kým nás v Agre vítal Taj Mahal, v Jaipure slony či v Pushkare ťavy, spoznávanie mesta Udaipur začalo tiež trocha nezvyčajným spôsobom a to plavbou po jednom z jazier na ktorých mesto leží. Tento dotyk s okolím ktoré sa líši od tak typicky Rajstanskej púšte sme tiež brali ako akúsi formu prípravy na ďalšie dva týždne, ktoré sa mali odohrávať na juhu v Indickom štáte Kerala.

Mesto Udaipur má viacero prívlastkov, no a jedno si vyslúžilo aj od nás. V Indii sme boli už tri týždne, zažili veľa rôznych miest aj množstvo kontrastov, ktoré boli pre nich príznačné. Musíme však konštatovať, že tak (na indické pomery) čisté mesto sme zatiaľ nezažili. Po oddychovej plavbe po Fateh Sagar Lake sme sa po krátkej jazde autom presunuli do záhrady Saheliyon-ki-Bari, ktorá nám tento náš dojem iba potvrdzovala. „Záhradu slúžok“ (ako sa jej hovorí) dal začiatkom 18. storočia postaviť maharadža Sangram Singh. Aj keď pôvodne bola postavená pre skupinu štyridsiatich ôsmych dievčat, ktoré sprevádzali princeznú k Udaipuru ako súčasť vena, neskôr slúžila skôr korzujúcim dvorným dáma. Záhrada plná exotiky, romantických zákutí, sôch, jazierok a fontán bola pre nás veľmi príjemným naladením do dňa, ktorým mal s prívlastkom „silvestrovský“ tendenciu byť predsa len trocha dlhší.

No a dlhšia bola aj prechádzka k asi najnavštevovanejšej stavbe v meste City Palace, ku ktorému sme sa dostali uličkami starého mesta. City Palace je akousi pýchou nielen mesta Udaipur, ale aj celého štátu Rajastan. S jeho stavbou začal panovník Udaj Sing niekedy v polovici 16.storočia a to priamo nad jazerom Pichola Lake. Ďalšie generácie maharadžov sa ale s pôvodným stavom neuspokojili, a tak každý z nich obohacoval palácový komplex ďalšími a ďalšími objektami čím narástol do dnešnej podoby. Dnes svojou veľkosťou ako aj honosnou výzdobou patrí medzi jedny z najväčších a najkrajších palácových komplexov v celej Indii.  Mestský palác bol tak pre nás poslednou indickou pamiatkou v štáte Rajastan, čím sme sa zo severom Indie rozlúčili vo veľkom štýle. Bolo príjemné letné popoludnie, no a naše kroky smerovali do centra mesta kde som sa rozhodol splniť si jeden z dávnych snov…

Už pri presúvaní sa za miestami, ktoré sme videli som si všimol viaceré obchodíky s hudobnými nástrojmi. Tie na rozdiel od tých, na ktoré sme narazili v iných mestách dýchali inou atmosférou. Jednoducho povedané, veril som im. Po pár informáciach som vedel, že ak z Udaipuru odídem bez sitár môj sen bude po našom odlete z Indie ešte stále s prívlastkom, nesplnený. Ako sa hovorí, teraz alebo nikdy. Nasledoval neúnavný “súboj” zvádzaný s miestnymi obchodíkmi, z ktorého ako víťazi odišli obidve strany. Známy udaipurský hudobník Rajesh Prajapati, ktorý po záverečnej stihol urobiť ešte posledný obchod v roku a ja, ako ten, ktorý už ďalej uličkami prebúdzajúceho sa mesta kráčal so svojou sitár…

Keďže sme na juh do Keralského mesta Kochin mali odlietať z Jaipuru bolo treba absolvovať ešte jednu takmer 400km dlhú cestu autom do mesta, ktoré nám po našej návšteve tak prirástlo k srdcu. Na indické pomery je to celý deň, aj preto bolo treba vyštartovať skoro ráno, čo nás trocha znepokojovalo. Aj keď sme boli ubezpečovaný, že všetko bude ok, že raňajky ako aj odchod ráno 1. januára nebude žiadnym problémom predsa len sme boli po všetkých tých skúsenostiach troška nesvoji. No a čo sme predpokladali to sa aj stalo a s čarovným Udaipurom sme sa rozlúčili tiež trocha „čarovným“ spôsobom. To, že človek ráno budí kuchára spiaceho doslova pod stolom. Že ak chce opustiť hotel musí najprv zobudiť spiaci personál, ktorý sa zložil tam kde ho zalomilo, to sa vám môže stať zrejme iba v krajinách ako je India. Ako sa však hovorí všetko zle raz pominie, čo malo v tomto prípade veľmi rýchly spád. Chvíľkové rozladenie pominulo no a my na to ráno spomíname vždy už len s úsmevom.

No a s úsmevom tiež spomíname aj na mesto Udaipur, ktoré bolo našou poslednou zastávkou pred odletom na juh a svojou atmosférou aj akousi prípravou. Do mojej pamäte sa však navždy zapíše nielen svojou (na Indiu prekvapujúcou) čistotou, nielen množstvom jazier a palmami lemujúcimi ich brehy, ale aj ako miesto kde sa mi splnil ďalší sen …

 

img_0407_resize

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Jain Temples

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Jain Temples

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

City Palace

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Saheliyon-ki-Bari

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Saheliyon-ki-Bari

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

 

Indický cestopis (časť 17. ) – Vtipné postrehy . . .

22.02.2017

Himaláje sú ako Tatry, len trochu iné. Rastú tu listnaté stromy vo výške 2600 m.n.m. Aj v zime. Kosodrevinu tu nemajú. Len v Indii môžete vidieť zasnežený mandarinkový strom. Aj citrónovník. viac »

Indický cestopis (časť 16. ) – Allepey, Varkala , Kovalam . . .

19.02.2017

[caption id="attachment_570" align="alignleft" width="438"] pláž v mestečku Kovalam[/caption] Mali sme svoju zátoku a maják nad ňou. Mali sme svoje obľúbené miesto „pri krabovi“, aj cestičku, viac »

Indický cestopis (časť 15. ) – Munnar

17.02.2017

Aj keď nás Kerala privítala prístavným mestom Kochin či vodopádmi Athirappilly my sme svoje kotvy vyhodili predsa len niekde inde. Na pár dní nás totiž prichýlilo srdce keralských hôr obkolesené viac »

krym, ukrajina, vojaci

Čečenca, hľadaného pre vraždu novinára v Moskve, zatkli na Ukrajine

18.11.2017 17:26

Podozrivý Čečenec podľa SBU utiekol z Ruska a stal sa členom zločineckej skupiny, ktorá vydierala podnikateľov na Ukrajine.

gaza, egypt, priechod, pasmo gazy, rafah

Egypt otvoril priechod s Pásmom Gazy, odchádzajú tisíce Palestínčanov

18.11.2017 16:25

Otvorenie hranice medzi Pásmom Gazy a Egyptom je podľa pozorovateľov veľkým testom praktického napĺňania novej dohody medzi Hamasom a Fatahom.

boniecki

Poľský 'disidentský' kňaz má opäť zákaz vyjadrovať sa v médiách

18.11.2017 15:37

Adam Boniecki dlhé roky riadil poľské vydanie vatikánskeho denníka l'Osservatore Romano.

fico

Fico: Dubček je stelesnením odvahy a statočnosti

18.11.2017 15:06

Premiér na úrade vlády prijal na spoločnom obede 18 študentov z vysokých škôl z celého Slovenska, s ktorými hovoril o viacerých témach.

Erik Varchol

o spoločenskom dianí a živote okolo nás . . .

Štatistiky blogu

Počet článkov: 91
Celková čítanosť: 144232x
Priemerná čítanosť článkov: 1585x

Autor blogu

Kategórie