Založ si blog

Indický cestopis (časť 8. ) Agra a jej čarovný Taj Mahal

 

Po 13tich dňoch v Indii musím konštatovať, že tak, ako neexistuje typický Ind, neexistuje ani typická India. Rušné, ufúľané a uponáhľané Dehli vystriedala oáza pokoja v uličkách hipisáckeho Rishikeshu. Čosi úplne iné bolo zažiť horské dedinky pod Himalájami a iní boli aj drsní, no charizmatickí sikhovia v Amritsare. Naše potulky Indiou ešte ani z ďaleka nekončia. Dokonca máme pocit, akoby to ešte len začínalo, a to všetko má zrejme na svedomí Agra.

Po návšteve Amritsaru sa naše cesty pobrali ďalej, a to, k asi najväčšiemu symbolu Indie, ktorý sa nachádza v meste Agra. Medzi tým sme sa však ešte z viac menej technických dôvodov zastavili na skok v Delhi. Tam sme si v útrobách chátrajúcej niekoľko poschodovej budovy počkali na človeka z miestnej cestovnej kancelárie, aby sme hneď po vybavení potrebných náležitosti mohli nasadnúť do nášho auta a nabrať kurz Agra.

Náš cieľ, mesto Agra, sa nachádza v severnej časti najľudnatejšieho indického štátu Uttarpradéš a je od hlavného mesta Indie Delhi vzdialené cca 200 km. V  indickom ponímaní to znamená asi štyri hodiny cesty, no a náš šofér toto „pravidlo“ len potvrdzoval. Za chrbtami sa nám v typickej decembrovej hmle pomaly, ale iste stráca Dehli a my sa po (miestami až osemprúdovej) novučkej diaľnici „rútime“ rýchlosťou 80 km/h. Náš indický šofér Ašok toho po anglicky veľa nenahovoril, no jedna z tých viet, ktoré dookola omieľal, bola tá, že ideme už dostatočne rýchlo a nemáme sa kam ponáhľať. V podstate mal pravdu. Ako sa hovorí, každá minca má dve strany, a tak aj táto (na naše európske pomery) pomalá jazda mala svoje výhody. Uvedomil som si totiž, že pri všetkých našich spoločných výletoch doma, som šoférom takmer výlučne ja, čím som bol zároveň značne ukrátený o to, čo sa deje za oknami. No a teraz konečne nastal čas, kedy som si to mohol vynahradiť. Tých viac ako desať dní, ktoré sme už v tom čase v Indii strávili, nás o miestnych pomeroch dostatočne vyškolili. A tak kamión v protismere, pobehujúce psy, sem tam nejaká krava, či deti hrajúce sa, trebárs aj na diaľnici, sme už brali ako kolorit, ktorý k tejto krajine jednoducho patrí. Čo však bolo pre nás nové a iné, bola okolitá krajina. Aj keď sme smerovali na juh a naše cesty mali viesť ďalej do štátu Rajastan, ktorý je do veľkej miery pokrytý polopúšťou, cesta do Agry aj samotné mesto ležalo ešte v pomerne slušnej nížinatej vegetácii. A tak zážitkom bol už „len“ obyčajné pozorovanie stromov, aké u nás nevidieť…

 

„Ak budete chcieť zastaviť, trebárs na WC, či niečo zajesť, stačí povedať“ ozval sa náš, ináč dosť mĺkvy spolujazdec.

 

Potešili sme sa záujmu, no to z nás veľmi rýchlo opadalo, keď sme si v nehorázne predraženej reštaurácii nič nekúpili a na nášho „kamaráta“ (ktorý sa niekam doslova vyparil) sme si pred autom museli hodnú „chvíľu“ počkať.

Samozrejme, že sa po nejakom čase objavil a my sme tomu nevenovali nejakú zvláštnu pozornosť. No až s odstupom času môžem povedať, že niekde tam na odpočívadle medzi Delhi a Agrou, sa začala postupne písať jedná veľká kapitola o tom, ako to v indickom (nielen) turizme funguje…

 

Do mesta na rieke Jamuna prichádzame popoludní. No tomu, že sa ocitáme v takmer dvojmiliónovej metropole, nič nenasvedčuje. Diaľnica, ktorá miestami pripomínala letiskovú pristávaciu dráhu, sa akoby vyparila a my sme sa zrazu ocitli v nami už dobre známej spleti všakovakých uličiek. Tie nás po nejakej tej chvíli blúdenia sem a tam doviedli k nášmu hotelu s veľmi pôsobivým názvom Royale Residency. A veru nedal sa zahanbiť už od prvej chvíle. Otváranie dverí všade tam, kde sa nejaké vyskytli, odnášanie batožiny, či úslužné vítanie sprevádzané uklonením a známym pozdravom „namasté“, bolo niečo, čo sme nečakali. Na recepcii už na nás čakala dobre známa „kniha Otca Furasa“. Po vylodení sa v našej  izbe sme si ešte pomerne neskúsení nechali „delegátom“ odporučiť ospevovanú reštauráciu, potom sa šli prejsť našou ulicou Fatehabad Road, aby sme definitívne zakotvili v našej izbe. Táto mini ochutnávka Agry v nás vyvolávala všelijaké pocity. Bolo 23.decembra, teda predvečer Vianoc a zajtrajší deň mal byť pre nás oboch po prvýkrát úplne iný, než na aký sme boli zvyknutí.

No a Agra nesklamala. Za biele vianoce na „indický štýl“ ďakujeme Taj Mahalu, kde sme sa na odporúčanie nášho sprievodcu vybrali hneď ráno. Keďže náš hotel bol od najznámejšieho pomníka lásky vzdialený iba pár minút autom, mali sme to šťastie byť medzi prvými. Toto mauzóleum Mogulskej architektúry dal na pamiatku svojej ženy Mumtázmahal postaviť panovník Šáhdžahán. Jedna z najznámejších stavieb sveta, na stavbe ktorej sa podieľalo viac ako dvadsaťtisíc remeselníkov, bola ukončená v roku 1653 a to po dvadsiatich dvoch rokov od jej začatia. Všetci poznáme Taj Mahal ako mramorový chrám na podstavci, obkolesený štyrmi minaretmi, ktorý je akoby „zasadený“ do nádhernej rajskej záhrady s neodmysliteľným jazerom pred ním.

V skutočnosti je však súčasťou obrovských záhrad, v ktorých sú okrem iného dominantné aj hrobky ďalších štyroch Šahdžahánových manželiek. Panovník však žiadnu z nich nemal tak rád, ako Ardžumand Banu, známu pod menom Mumtázmahal. Keď mu v roku 1629 pri pôrode štrnásteho dieťaťa zomrela, zaprisahal sa, že na jej pamiatku postaví pomník, ktorý bude obdivovať celý svet. A tak sa aj stalo…

 

Do záhrad sme vošli z východnej strany, kde nás hneď prekvapilo, na Indiu pomerne čisté a kultivované prostredie. Pomaly kráčame k obrovskej bráne z červeného pieskovca, zatiaľ čo za hradbami na jej stranách už vidieť hlavnú kupolu s minaretmi. Ten najpôsobivejší pohľad na Taj Mahál sa nachádza presne tam, pod hlavnou bránou a pár krokov za ňou. Dokonalá symetria, tmavé obrysy brány, siluety postáv a na konci tunela pomyselné svetlo v podobe dokonalej mramorovej stavby je čosi, čo človeka hneď, ako sa hovorí, chytí za srdce. Chvíľu ho akoby prikuje k zemi a „nakáže“ mu iba nehybne stáť a dívať sa…

 

Po pár krokoch sa k chrámu „pridajú“ dôkladne a premyslene postavené minarety, ktoré celý ten rozprávkový výjav ešte umocnia. Z tejto vzdialenosti je tiež dobre vidieť to, že všetky štyri minarety sú vyklonené von, aby v prípade nejakej katastrofy nepadli na hrobku.

Pôvodne mal panovník Šahdžahán v pláne postaviť na druhej strane rieky Jamuny  Čierny Tadž, ktorý mal byť miestom jeho posledného odpočinku. To sa mu však nepodarilo. Panovníkova rozmarnosť doviedla krajinu až na pokraj bankrotu, na čo sa už jeho syn nemohol dívať, a tak uväznil svojho otca v Jasmínovej veži neďalekej Agra Fort.

 

Agra Fort, alebo tiež Červená pevnosť, ako sa jej hovorí, bola po návšteve Baby Tajhu aj našou „poslednou“ zastávkou. No bolo zrejme aj jej nevýhodou to, že nasledovala po Taj Mahale.

 

Červená Pevnosť  bola postavená za panovania Akbara v druhej polovici 16. storočia a svojho času, keď bolo mesto Agra centrom ríše, bola azda najdôležitejším sídlom v krajine. No a jedno z prvenstiev si zachovala aj po stáročia. Aj keď panovník Šahdžahán presťahoval centrum sultanátu do Delhi a pevnosť stratila na svojej dôležitosti, nestratila svoju veľkosť a dones je jednou z najväčších pevnosti v Indii. Pravdu povediac, že v dnešnej dobe má jej veľkosť aj tienisté stránky. Príliš fádne a pusté múry červeného pieskovca, kde tu nejaká tá sála, alebo jej pozostatky, jedna od druhej na míle vzdialená a to všetko x-krát okomentované sprievodcom o tom, čo tu kedysi bolo, je dnes už iba na predstavivosti jej „obdivovateľov“… Náš prehliadkový plán bol takmer naplnený, čerešnička na torte zjedená hneď z rána a malá túžba ukradnúť si z Vianoc aj nejakú trošku pre seba stále rástla. Aj to boli zrejme dôvody, prečo sme sa opätovného prechodu Amar Singhovou bránou nevedeli dočkať.

Za bránami sme, ale mierne sklamanie z Červenej Pevnosti zahnali tým, že sme jej pošepli: „Bola si krajšia, než tá v Delhi“ …

 

Na záver sme ešte s naším sprievodcom a šoférom absolvovali neodmysliteľnú tour po spriaznených obchodoch. Samozrejme, že nám radi odporučili, kde sa dá dobre najesť. Čo nás, ale potešilo, bol fakt, že nás zaviedli do dielne kde môžeme techniku „pietra dura“ (technika vkladania diamantov, aká bola použitá pri výzdobe Taj Mahalu) vidieť na vlastné oči. No ani to sa nezaobišlo bez toho, čomu v Indii hovoria „biznis“. Mramorový stolík o priemere cca 50 cm vykladaný miestnymi „drahými“ kameňmi bolo to, čo si určite musíte kúpiť a ako suvenír z Agry to bude to najlepšie. Presviedčal nás obchodník „dielne“.  Hneď sme boli jeho „best friend“  a mal aj super neodolateľnú a neopakovateľnú vianočnú ponuku iba pre nás. No cena štyri tisíc eur bola trocha privysoká…

 

Na sklonku dňa sme sa ešte raz vybrali prejsť našou ulicou Fatehabad Road. Zašli si na „vianočnú večeru“, v nami vybranom obchodíku zakúpili nejaký ten suvenír a s radosťou, že nám dnes v noci po dlhej dobe nebude zima, sa pobrali do svojho hotela.

 

Dnes sme takmer po dvoch týždňoch namiesto kúrenia privítali klimatizáciu. No a za biele vianoce na „indický štýl“ ďakujeme Taj Mahalu. Neviem či je to momentálnym naladením, dovolenkovou atmosférou alebo niečím čo nejde len tak ľahko popísať, no keď na nás vykukol, hneď si nás získal. Akoby nám otvoril dvere do rozprávky, ktorá nám bola až doteraz tak nepredstaviteľne vzdialená, podal nám „svoju ruku“ a zrazu sme boli jej súčasťou…

Mesto Agra tak pre nás asi navždy ostane akýmsi synonymom a symbolom toho, čomu sa hovorí, láska.

img_0118_resize

 

Indický cestopis (časť 17. ) – Vtipné postrehy . . .

22.02.2017

Himaláje sú ako Tatry, len trochu iné. Rastú tu listnaté stromy vo výške 2600 m.n.m. Aj v zime. Kosodrevinu tu nemajú. Len v Indii môžete vidieť zasnežený mandarinkový strom. Aj citrónovník. viac »

Indický cestopis (časť 16. ) – Allepey, Varkala , Kovalam . . .

19.02.2017

[caption id="attachment_570" align="alignleft" width="438"] pláž v mestečku Kovalam[/caption] Mali sme svoju zátoku a maják nad ňou. Mali sme svoje obľúbené miesto „pri krabovi“, aj cestičku, viac »

Indický cestopis (časť 15. ) – Munnar

17.02.2017

Aj keď nás Kerala privítala prístavným mestom Kochin či vodopádmi Athirappilly my sme svoje kotvy vyhodili predsa len niekde inde. Na pár dní nás totiž prichýlilo srdce keralských hôr obkolesené viac »

londyn, utok kyselinou, zatknutie

V súvislosti s 'kyselinovým' incidentom v Londýne zatkli 15-ročného chlapca

24.09.2017 13:31

V nákupnom stredisku Westfield v Stratforde na východe Londýna zasiahla chemikália niekoľko ľudí.

obchod, potraviny, nákup, jedlo

SaS sa nezmierila so zavretím obchodov počas sviatkov

24.09.2017 12:52

Novela Zákonníka práce, podľa ktorej sú počas 16 sviatočných dní zatvorené obchody nebolo šťastným riešením, tvrdí poslankyňa SaS.

Manažér, libra, profesia

Agentúra Moody's zhoršila Britom rating. Pre brexit a verejné financie

24.09.2017 12:22

Moody's očakáva, že rozpočtové deficity Veľkej Británie sa zvýšia v dôsledku politických a sociálnych tlakov a brexit zmenšuje ekonomickú silu krajiny.

Gabriela Uhliarová, lekarka

Handlovú straší nepríjemná nákaza

24.09.2017 12:00

Mykotická nákaza sa rozšírila natoľko, že miestna nemocnica upozorňuje občanov, aby sa čím skôr prišli dať odborne vyšetriť.

Erik Varchol

o spoločenskom dianí a živote okolo nás . . .

Štatistiky blogu

Počet článkov: 91
Celková čítanosť: 141069x
Priemerná čítanosť článkov: 1550x

Autor blogu

Kategórie