Založ si blog

Indický cestopis (časť 1. ) – Prvý dotyk s Indiou v meste Delhi

ulica Main Bazar

ulica Main Bazar

Po dlhom lete sme pristáli v krajine, ktorú nejde len tak ľahko popísať. Prvé dva dni sme strávili v meste Delhi, no až nočnou cestou do Rishikeshu nám to pomaly dochádzalo. Všetko, čo tu zatiaľ zažívame, je ako film. Miesta, postavy a situácie, v ktorých sa ocitáme, akoby neboli naozaj. Akoby všetok ten zmätok a ulice preplnené ľuďmi stávali ráno spolu s nami v úlohe akýchsi komparzistov. Akosi sa mi nedá ani len predstaviť, čo robia všetci tí ľudia, lebo akonáhle sa nám stratia v dave, akoby zmizli a viac neexistovali … Naše prvé dva dni strávené v hlavnom meste tejto krajiny nám dali veľmi rýchlu lekciu toho, ako to tu funguje.

 

„How are you? Which country?“, ozvalo sa z obrovského davu ľudí len pár sekúnd potom, ako sme opustili letiskovú halu. Vyštartovali sme pomerne svižným krokom. S jasný cieľom, no nejasným smerom.

„Which country?“, zaznelo opäť. No tento krát už z úst konkrétneho človeka, ktorý sa dal s nami hneď do reči. V Indii trvá veľa vecí niekedy až neuveriteľne dlho, no a niekedy je to zas presne naopak. Ani neviete ako a skrátka sa to stane.

Zrazu sa ocitáme v zástupe dezorientovaných cudzincov v rade na lístky na taxi. Bola to chvíľka, ktorú sme si mohli, ako sa hovorí, ukradnúť pre seba a trocha sa tu rozhliadnuť.                                                                                                           Táto predletisková čakáreň na taxíky bola zahalená závojom slnečných lúčov, typickou indickou decembrovou hmlou a aj akousi zvláštnou vôňou, ktorú sme doposiaľ nepoznali. Bolo jasné, že už sme tu. Že sme sa po vystúpení z lietadla prebudili do dávneho sna a teraz prišiel ten čas, splniť si ho. Chvíľku zamyslenia prerušuje náš šofér mávaním na nás už z diaľky. Hotel vo štvrti Main bazar, ktorý sa mal na nasledujúce dva dni stať naším útočiskom, sme poznali iba podľa názvu a fotografie. No náš šofér, ktorý dostal inštrukcie na malom ústrižku veľkom ako pokladničný blok sa tváril, že vie ešte menej. Pán vodič si nás usadil na zadné sedadlá svojho auta, ktorého vôňa bola zmesou „vôni“ benzínu, nevyvetranej skrine  a starého baču. Keď si muž sadal za volant, trocha som spozornel. Pri nastupovaní som si totiž všimol, že autu chýbajú obidve  zadné smerovky, ľavé spätné zrkadlo proste neexistuje a to pravé, je zrejme preventívne sklopené. Čo ma paradoxne upokojovalo, bol náš vodič. Pohľad naňho za volantom totiž vzbudzoval dojem človeka na správnom mieste. Mierne dezorientovanému Indovi, ktorý nás usádzal, vniesol kolorit predných sedadiel vážnosť, prísny, no múdry pohľad, ale aj čosi, čo dokázalo človeka upokojiť. Celú tú atmosféru pokoja strážila pre nás dovtedy neznáma podobizeň hinduistického boha a tiež množstvo farebných vlajočiek, ktoré som dovtedy poznal iba z dokumentov o Himalájach. Auto sa pohlo a za našimi oknami sa tak definitívne začal premietať náš indický príbeh …

Po asi tak polhodinke pomerne znesiteľných kontrastov sme zabočili na ulicu, pri prechode ktorou, nám nebolo všetko jedno. No aj keď sme sa „modlili“, aby to nebolo tu, naše zbožné priania vyslyšané neboli. V diaľke sme zazreli náš hotel. Radi by sme sa mýlili, no bol to on a my, chtiac nechtiac museli sme z bezpečia toho auta vystúpiť. Pôsobivý názov All iz well, ktorý v nás dovtedy vzbudzoval pocit pokoja a zaslúženého pohodlia, vyznel na mieste a v spojitosti s tou ulicou Main Bazar, ako nechutný žart. No ako sa horí, zdanie klame a z nás vstupom do hotela, ktorý sa mal na dva dni stať naším domovom, začal prvotný strach z „čudného“ pomaly, ale iste opadať. Privítal nás pomerne mladý, dobre vyzerajúci chlapík, ktorého obligátne indické otázky v nás začali vyvolávať pocit bezpečia a určitého záujmu o naše osoby. Po chvíľke si nás (zrejme jeho kolega) usadil a s vážnosťou otca Furasa otvoril obrovskú kroniku. Tá vyzerala presne tak, ako tie naše pamätné knihy, do ktorých po návšteve určitej pamätihodnosti vpíšete svoje bezprostredné dojmy. Keďže sme zatiaľ absolvovali len cestu z letiska na recepciu, rozsah dojmov bol značne obmedzený. Ale o to tu nešlo. Bola to taká indická obyčaj, s určitou dávkou histórie. No a takýto pre nás nepochopiteľný rituál sme odvtedy museli absolvovať pri takmer každom vstupe do hotela. Po vylodení sa v našej izbietke a malom zahryznutí domácich zásob, sme sa rozhodnutí vstúpiť do „jamy levovej“ vybrali okúsiť indické ulice, ako sa hovorí, na vlastnej koži.

Som typ turistu-cestovateľa, ktorý sa s krajinou, mestom či miestom svojho pobytu zoznámi ešte pred tým, než sa v ňom ocitne. A keďže pobyt v Delhi bol jeden z mála okamihov, ktoré sme mali vyslovene vo vlastnej réžii, o to viac som si prišiel na svoje. Aj keď hlavné mesto Indie malo byť len našou prestupnou stanicou, nakoniec sa z toho vykľuli dva dni a za tie sa už dá čo to stihnúť. O Delhi sa zvykne hovorievať, že v ňom niet čo obdivovať, no po pomerne krátkom čase som bol presvedčený o opaku a náš voľný čas som v plánoch vyplnil ako sa len dalo.

Ako však hovorí stará múdrosť: Človek mieni, pán Boh mení. No v našom prípade to ale nebol pán Boh, ale miestny „tuktukár“ – vodič taxíka. Auto-rickshaw alebo (podľa charakteristického zvuku ) Tuk Tuk, je akýsi kríženec motorky, ktorú riadi vodič a prívesného vozíka, na ktorom sa vezie rôzny počet cestujúcich. No a pre nás bol tento malý indický dopravný prostriedok našou prvou ozajstnou ochutnávkou tejto krajiny. Toho „svojho“ sme si odchytili na rohu našej ulice. Alebo lepšie povedané: on si odchytil nás. Cena päťdesiat rupies do Lodi Garden sa nám zdala na miestne pomery OK, a tak sme naskočili dúfajúc, že za nejakú štvrťhodinku sa už budeme prechádzať záhradami pani Willington.

Náš vodič bol na Inda pomerne skúpy na slovo, no aj napriek tomu sa premohol a prehodil s nami pár viet.

„A nepotrebujete mapu?“ pýta sa.

Potešili sme sa dobrému úmyslu o to viac, že nás zaviedol k “Vládnemu informačnému centru”. Tesne pred tým, než sme otvorili dvere do, na prvý pohľad čudnej budovy, nám ešte narýchlo vysvetlil, že ďalej s nami pôjde jeho kolega, lebo že on musí niekam inam. Tejto výmene sme veľkú pozornosť nevenovali, veď hlavne, že na nás niekto čaká a k Lodi Garden pôjdeme už s mapou v rukách. Po malom, pre nás bezvýznamnom zmätku, sme z už aj tak chaotickej a hlučnej ulice vstúpili do miestnosti, kde sa na nás vrhlo niekoľko párov indických očí. Slova sa ujal ten najstarší. Hoci bol veľmi milý, usadil nás, ponúkol čajom a začal vyzvedať, jeho výrazu tváre a očiam som jednoducho neveril. Keď muž zistil, že sme v jeho krajine ešte len pár hodín, hneď sa to snažil využiť a začal nám náš zajednaný a zaplatený zájazd prostredníctvom tunajšej cestovky vyhovárať z hlavy.  Presviedčal nás, aby sme to zrušili, že sme zaplatili nekresťanské peniaze a uňho to budeme mať oveľa lacnejšie, čo sa samozrejme nezabudol odvolať na to, že on je Goverment Oficier. Po čase nám to začalo byť nielen podozrivé, ale aj nepríjemné. Po niekoľko minútovom „odchádzaní“ sa nám to nakoniec podarilo a v rukách sme držali náš zaslúžený úlovok. Mapu, ktorá mala podobu nešikovne prefotenej A3jky širšieho centra. A vizitku cestovnej kancelárie, ktorá nám prezradila zrejme viac, než mala v úmysle …

 

Čo bolo pre mňa trocha prekvapujúce, náš nový tuk-tuk-vodič tam vonku na nás naozaj počkal. Bolo to celkom milé, no až dovtedy, keď sme vychádzali z asi tretieho obchodu s mimoriadne premrštenými cenami. Tento náš „nový“ šofér bol totiž na rozdiel od svojho kolegu až príliš zhovorčivý a keď zistil, že máme v pláne nakuknúť aj do nejakých tých miestnych obchodíkov, hneď sa chopil šance. Tieto miestne praktiky nám však zatiaľ náladu nepokazili a to z jedného dôvodu. Keď sme znova a znova nasadali do nášho tuk-tuku, prebudilo sa v nás niečo detské. Usmievavý a vtipkujúci šofér, chaotická, no organizovaná premávka či pomerne rýchla jazda vdýchli nášmu výletu čosi, čoho sme boli svedkom naposledy ako deti.

Keď sme prekročili brány Lodi Garden, akoby sme vstúpili do iného sveta. Všetok ten pouličný ošiaľ zrazu utíchol a prepchaté ulice sa zmenili na romantické zákutia, v ktorých nachádzali svoje miesta hanbliví zaľúbenci. My sme tiež našli to svoje … Záhrady Lodi sú vyhľadávané väčšinou domácimi, a ako som sa tak pozeral, boli sme zrejme jediní „zablúdení“ cudzinci. To neušlo pozornosti malej skupinke detí, ktoré si to namierili rovno k nám, a to už bola trocha iná India. Po chvíli sme sa ocitli v objatí žiarivý detských očí, odvážnych a aj trocha zahanbených úsmevov.

„How are you? What is your name?“ začalo to najodvážnejšie.

„I am Jaja. I am Erik.“

„Welcome to India.“

Zdvorilo odvetilo malé copaté dievčatko v školskej uniforme a obdarovalo nás čarovným úsmevom. Maličkosti niekedy dokážu viac, než mnohé situácie, či veci, ktoré radi a často označujeme prívlastkom „veľké“.  A tak tomu bolo aj teraz. Pomerne krátkemu času strávenému v týchto záhradách, vniesol aj tento milý „obrázok“ nádych čohosi, čo v nás vyvolávalo pocity šťastia. Po ich opustení sme ešte absolvovali bláznivú, no zábavnú jazdu tuk-tukom, pár nutných návštev marketov a aj šťastný návrat k hotelu, kde sme si pri večeri povedali, že zajtrajšok predsa len uchopíme trocha ináč…

img_8579_resize

miestny sťahovák 🙂

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

v obchodíku na Main Bazar

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Lodi Garden

 

 

 

 

 

Indický cestopis (časť 17. ) – Vtipné postrehy . . .

22.02.2017

Himaláje sú ako Tatry, len trochu iné. Rastú tu listnaté stromy vo výške 2600 m.n.m. Aj v zime. Kosodrevinu tu nemajú. Len v Indii môžete vidieť zasnežený mandarinkový strom. Aj citrónovník. viac »

Indický cestopis (časť 16. ) – Allepey, Varkala , Kovalam . . .

19.02.2017

[caption id="attachment_570" align="alignleft" width="438"] pláž v mestečku Kovalam[/caption] Mali sme svoju zátoku a maják nad ňou. Mali sme svoje obľúbené miesto „pri krabovi“, aj cestičku, viac »

Indický cestopis (časť 15. ) – Munnar

17.02.2017

Aj keď nás Kerala privítala prístavným mestom Kochin či vodopádmi Athirappilly my sme svoje kotvy vyhodili predsa len niekde inde. Na pár dní nás totiž prichýlilo srdce keralských hôr obkolesené viac »

Google

Zisk majiteľa Googlu pre pokutu z EÚ klesol takmer o tretinu

25.07.2017 08:25

Americkej internetovej spoločnosti Alphabet, klesol zisk o 28 percent na 3,5 miliardy USD. Pokles spôsobila pokuta od Európskej komisie.

policajt, egypt, kopti, kostol

Sedem civilistov zomrelo v Egypte pri útoku na policajnú stanicu

25.07.2017 07:50

Pri pokuse islamistov zaútočiť na policajnú stanicu vybuchla ale bomba v automobile pred dosiahnutím cieľa.

Donald Trump, USA, energetika

Trump vyzval senátorov, aby hlasovali za zrušenie Obamacare

25.07.2017 07:39

Americký prezident Donald Trump vyzval senátorov, aby v utorok hlasovali o otvorení diskusie o zrušení systému zdravotného poistenia, ktorý zaviedol jeho predchodca Barack Obama.

jeruzalem, izrael,

Izrael odstráni sporné detektory kovov od vstupov na Chrámovú horu

25.07.2017 07:36

Zavedenie tohto bezpečnostného opatrenia malo podľa Izraela znemožniť prinášanie zbraní na posvätné miesto.

Erik Varchol

o spoločenskom dianí a živote okolo nás . . .

Štatistiky blogu

Počet článkov: 91
Celková čítanosť: 136921x
Priemerná čítanosť článkov: 1505x

Autor blogu

Kategórie